Prečítajte si, ako sa Juraj Ozimy vybral na 160 km cyklotúru.
Z Budče do Banskej Bystrice
Je štvrtok, šesť päťdesiat ráno. Spal som šesť hodín a tých vyše stoosemdesiat kilometrov a takmer dvetisícdvesto výškových metrov zo včera moje telo tak úplne nezabudlo. Môj verný CTM Elite už čaká s nabitým Garminom opretý o priedomie. Nahadzujem návleky na nohy a bundu, keďže vonku je rezkých osem stupňov a vyrážam. Z Budče po Stráže sa celkom zohrejem. Včera som prišiel cez Zvolen, takže odbočujem doľava, smerom od Zvolena a začínam sa rozbiehať cestou popri potôčiku zakrytom stromami. Prichádzam k odbočke na Kováčovú. Konečne dostanem tep do pracovného bodu. Je to síce len dvesto metrov hore k rehabilitačnému centru, ale poctivých jedenásť percent. Odtiaľ dolu do dediny značne vyšším tempom. Na konci dediny ide bunda dolu. Slniečko svieti, ale návleky nechávam ešte. Vlastne nechal som ich až do konca, lebo som nechcel aby mi zhoreli kolená, ktoré som si prezieravo nenatrel. Z Kováčovej poľnou cestou, na ktorej bol kedysi asi asfalt, až do Sliača. Treba sa porozprávať s Googlom, čo považuje za cestu. Na križovatke s hlavnou cestou odbočujem doľava a pozdĺž letiska Tri duby smerujem k Banskej Bystrici. Za vchodom základne stále hrdo stráži Mig-21 v zelenej kamufláži. Počas jazdy popri konci základne ma sprevádza práve štartujúci L-410 smerujúci kamsi na Brezno. Ťahám po hlavnom ťahu priamo na Bystricu a obchádzam tak všetky dediny. Silný protivietor mi nedovolí príliš sa rozbehnúť, aj keby som na to mal silu. Čaká ma dlhá cesta, zatiaľ žiadne heroické výkony neplánujem. Bystricu prechádzam ako tradične, vyžeriem všetky červené. Mám ťažké srdce na toho programátora. Viem, že musím ísť stále po hlavnom ťahu na Brezno a na veľkej križovatke za nadjazdom ísť doľava. Po včerajšom incidente, keď som sa vydriapal na zlý kopec, preventívne kontrolujem GPS za každou križovatkou.
Na Panský diel
Kynceľová je pohodička, dolu brehom, rovina, trošku briežok. Nemce stále žiadna záťaž. Stúpanie začína narastať smerom ku koncu dediny. Po prvú križovatku sa najviac zdvihne na deväť percent, čo je stále bez nejakej veľkej námahy. Odbočujem vpravo a na ceste vidím značku z nejakých pretekov, informujúcu ma, že ma čaká päť kilometrov. To je fajn, aspoň viem ako rozložiť sily. Dolu krátkym briežkom a máme tu prvé stúpanie. Garmin mi ukazuje znepokojivých jedenásť percent a občas poskočí aj vyššie. Radím najmenšiu pílu a prehadzovač tiež nesmelo poskakuje bližšie ku kolesu. Stále mám pár prevodov v rezerve a kadencia je v pohode, vyliezli sme aj horšie, všakže. Po druhom kilometri škaredo zazerám na Garmin. Pod jedenásť percent som od začiatku kopca nebol a bolo pár úsekov, kde mi nemilosrdne ukazoval štrnásť. Našťastie som dobre urobil, že som sa neodpálil na začiatku a pekne plynulo sa ženiem ďalej. Na Šachtičkách som od začiatku stúpania za niečo vyše pol hodinu. Poobzerám sa po značke. Ešte ma čaká posledný výstup na samotný Panský diel. Rezignovane zhodnotím, že to je asi tá anténa na vrchu poriadne strmej zjazdovky predo mnou.
Značka ukazuje na štrkovú cestu na boku kopca. Vnútorne zmierený s nejakým úchylným stúpaním po hroznom povrchu sa vydávam tým smerom. Na moje prekvapenie cesta obvíja kopec a vôbec nie je taká strmá ako som čakal. Napredujem až prekvapivo rýchlo. Na konci lesa cez lúku, kvalitne pohnojenú pasúcimi sa ovcami. Posledné stúpanie okolo priviazaného ovčiarskeho psa, ktorý jasne dáva najavo, že sa mu nepozdáva môj prechod jeho územím. A som hore. Ani to nebolelo, zatiaľ. Fúka vietor a je celkom sviežo. Celý mokrý si zasa rýchlo obliekam bundu. Počasie ma zrejme chce odmeniť za môj heroický výkon. Modrá obloha s roztrúsenými kopovitými mrakmi. Bystrica kusisko podo mnou.
Keď už som sa dostatočne pokochal výhľadom na všetky strany, púšťam sa dolu.
Zjazd cez Bystricu do Zvolena
K lyžiarskemu stredisku Šachtičky idem pomaly, cestné gumy na štrku nerobia dobrotu. Cestou sa ma turisti pýtajú, či tu žijú medvede. No žijú, čo by nežili, však sú to Nízke Tatry. Aspoň by mal človek motiváciu do kopca. Na Šachtičkách začína asfalt a ja viem, že ma čaká päť kilometrov takmer rovnej asfaltovej cesty s jedenásť a viac percentným klesaním. Poriadne sa pozapínam, skontrolujem či mi nič nevypadlo, vracať sa neplánujem. Ide sa na to. Vietor mi začína hučať v ušiach. Míňam nejakých turistov. Pred neprehľadnými zákrutami trochu pribrzďujem, ale inak to púšťam. Poskladám sa do aerodynamickej polohy s hlavou takmer na riadidlách a lakťami tesne pri tele. Osemdesiatštyri kilometrov za hodinu hovorí za všetko. Dolu som skôr, ako som si stihol uvedomiť, že ak spadnem, tak je po mne. Na križovatke tento krát idem rovno a prichádzam na sídlisko Sásová. Zastavuje ma policajná hliadka. Normálna cestná kontrola. Zaznamenajú si výrobné číslo bicykla, v rámci pátrania po kradnutých. Tiež prvý krát v živote fúkam. Zase triezvy, do kelu! Počas kontroly sú veľmi priateľský a na záver mi ešte aj cestu poradia. Veľmi pozitívna skúsenosť, zišlo by sa takýchto viac. Rútim sa dolu mestom. Tradične pár zlých odbočení, ale kým sa človek ťahá dolu kopcom, tak ide dobre. V centre navigovanie úplne vzdávam a jednoducho idem za kostolnou vežou. Prejdem fuehrerovi pod oknami a pofotím námestie. Rýchly kuk do mapy, kade najrýchlejšie k pamätníku SNP. Zákaz vstupu na biku, tak pomaly tlačím a fotím tanky, delá, vagóny.
Stačilo folklóru, ide sa na Zvolen. Nechcem ísť znovu po tej istej ceste, takže na konci Bystrice idem rovno na Kremničku. Do Zvolena to už bude stále len dolu kopcom, takže aj rýchlosť konečne trošku stúpne. V Badíne doľava prudkým klesaním a na križovatku s hlavným ťahom, po ktorom som prišiel. Na križovatke pôsobí chaos mladý chalan na biku. Ide po hlavnej, ale chce dávať prednosť autám čo idú z bočných ciest a oni ho samozrejme púšťajú podľa predpisov. Chalan ostáva stáť, tak my ostatní prechádzame ako sa patrí a nechávame mu prázdnu križovatku. Idem rovno na Vlkanovú, po hlavnej doprava na Zvolen. Ďalšia dedina je Hronsek. Upútala ma tabuľa smerujúca na drevený kostolík zapísaný v UNESCO. Vždy som si myslel, že to je tá rozpadnutá búda v strede dediny pri hlavnej ceste, ale teraz spozorujem tabuľu, ktorá smeruje do dediny mimo hlavnej cesty. Tak idem podľa nej. Je tam, hneď za prvou zákrutou. Asi by som to ani nenazval kostolíkom, lebo rozmerovo je to riadny kostol.
Rovno pri Hrone. Sadám na bike a ťahám ďalej. Do Sliača prichádzam po hlavnej a hneď za mostom cez Hron sa otáčam a vychádzam na hrádzu. Tá je úplne nová, má skvelý hladký asfaltový povrch a vedie až do centra Zvolena, prakticky priamo na námestie. Tam sa pri každom prejazde snažím nájsť miesto, kde do jedného záberu dostanem pamätník aj zámok. Odtiaľ samozrejme k pancierovému vlaku.
Pamätám si na knižku z môjho detstva, kde bol odfotený tento vlak aj so zámkom. Lenže odvtedy už stromy v parku značne podrástli a teraz už je vidno len strechu. Späť na cestu popri zámku ponad stanicu. Z mosta ešte niekoľko fotiek. Práve vyráža zo stanice osobáčik ťahaný nádherným modernizovaným Okuliarnikom. Zámok sa nedá odfotiť tak, aby človeku nezavadzal stále nejaký stĺp alebo vedenie, tak si pofotím radšej vlak. Dlhou zákrutou schádzam na hlavný ťah, aby som ho hneď na ďalšej odbočke na Krupinu opustil. Hneď za odbočkou sa nachádza Koliba. Je pol jednej, najvyšší čas niečo pochrumkať. Pracujúci ľud sa tu zlieza na menučko, tak sa pridám. Drobnučká servírka mi odporučí kuracie prsia plnené sušenými paradajkami. Napriek výbornej chuti, moja a jej predstava o veľkej porcii sú zrejme značne odlišné. Nastáva chvíľa pravdy. Teraz sa môžem vrátiť na stanicu, sadnúť na vlak a za tri hodinky som doma. Alebo… Ďalší z cieľov je Sitno. Je to len štyridsaťtri kilometrov. Po Krupinu je to po vetre a v podstate dolu kopcom. Spal som málo a som už celkom uťahaný. Ale nie zničený. Prichádzam k hlavnej ceste. Vľavo? Určite budem preklínať ten nápad. Vpravo? A vzdať to štyridsať kilometrov od druhého cieľa?
Na Sitno
Vľavo! Plynulo sa rozbieham, zatiaľ čo ma v tesnej blízkosti míňajú kamióny, rútiace sa na Šahy. Nič pre slabšie povahy. Aspoň že krajnica je relatívne široká a po prechode prvým priesmykom sa za obcou Podzámčok rozprestrie široké údolie. Hneď vedľa cesty sa vinie železničná trať. Napriek tomu, že osobnú dopravu tu zrušili, ak má človek šťastie, môže stretnúť nákladný vlak. V lete tadeto chodievajú počas akcií historické vlaky do Krupiny a späť. Dobrá Niva je jediná obec, cez ktorú cesta vedie priamo. Nejaký talian na motorke ma skoro vytlačil z cesty, lebo však prečo by on mal stáť za autom, ktoré odbočuje. Za obcou Babiná nasleduje jediné vážnejšie stúpanie, ktoré je však dlhé iba niekoľko stoviek metrov. Vietor mi pekne pomáha, takže ani veľmi netrpím. Za kopcom zbadám vpravo malý penziónik. Volá sa Hanišberg. Pri bare si objednám tradične Kofolu a očami prechádzam poličky za pohľadnou slečnou za barom. Hľadám Horalky. Kombinácia veľkej Kofoly a Horalky, to je zaručená energia na najbližšiu hodinu. Žiadne však nenachádzam, ale zrak mi padne na jablkovo-orechovú štrúdľu vystavenú na bare. Nádherne naaranžovaná štrúdľa so šľahačkou, škoricou a nejakým sladkým sirupom, to je tá správna posila pre telo aj morálku. Takto povzbudený vyrážam smer Krupina. V zjazde nie je problém ísť rýchlosťami presahujúcimi štyridsať kilometrov za hodinu. Viem, že o chvíľu budem ľutovať že som sa narodil, ale teraz si to užívam. Na začiatku Krupiny treba hneď odbočiť na Žibritov. Cesta okamžite začína stúpať. Moje tragické predstavy sa však nenapĺňajú. Sem tam prudšie stúpanie, ale celkovo to vôbec nie je také zlé. Povrch cesty je dokonalý. Žiadna premávka. Od odbočky v Krupine do Žibritova za necelých 25 minút. Samotná dedina je dokonca v miernom údolí, takže si človek užije aj trošku zjazdu. Celý čas sa cesta tiahne lesom a pasienkami s roztrúsenými domčekmi. Raj na zemi, ak k životu človek nepotrebuje internet, alebo signál na mobil, alebo obchod alebo rýchlu zdravotnú pomoc. Za dedinou cesta opäť stúpa. Ruky už automaticky cvakajú prevody podľa sklonu a vôbec to neriešim. Odrazu sa les otvorí a pred človekom sa rozprestrie údolie Banskej Štiavnice.
Začína veľmi rýchly zjazd do obce Svätý Anton. Hneď na jej začiatku však podobne ako v Krupine odbočujem vľavo a vychádzam z nej. Pamätám si, že odbočka na Sitno vôbec nie je označená, ale je to prvá asfaltová odbočka vpravo. Keďže som sa poctivo pripravoval a cestu som obzrel na Google StreetView, viem ako vyzerá a absolútne neuveriteľne na moje pomery správne odbočím. To čo nasleduje by som nazval nočná mora amatérskeho cyklistu a sen vrchárov. Hneď v prvom stúpaní sa sklon zastaví niekde okolo šestnásť percent. Potom sa však zmierni na civilizovanejších deväť až desať. Cesta prechádza usadlosťou Rovne. Kombinácia miestami brutálneho sklonu a občasného výskytu štrku stúpanie príliš neuľahčuje. Cesta ďalej vedie k lesu, do ktorého vojde. To je hlavne počas slnečných dní príjemná zmena, hlavne pre tých, čo im vysoké teploty v stúpaní nerobia príliš dobre. Stúpam cez zákrutu a po chvíľke vychádzam na hrebeň. Som von z lesa a otvára sa mi nádherný výhľad na Svätý Anton a okolité vrchy.
Rovnako však aj výhľad na vysielač, hrozivo sa týčiaci o štyristo metrov vyššie na zalesnenom vrchu priamo predo mnou. Aspoň že povrch je stále kvalitný asfalt a tu na hrebeni už je aj to stúpanie celkom v pohode, takmer rovina. Zvyšujem tempo a vchádzam znovu do lesa. Sklon začína opäť narastať. Stretám zaparkované auto, patriace zrejme turistom, ktorým sa nechcelo trepať sem zdola. Obchádzam závoru a začínam stretať prvé skupinky. A čo by to bolo za výlet po Slovensku, keby človeka cestou hore nesprevádzal bojový pokrik najväčšieho humanoida z chaoticky pobehujúcej skupinky: „Bacha děcka, jede kolooooo“. Keby som nebol práve príliš zaneprázdnený zomieraním v osemnásť a viac percentnom stúpaní, mohol som pozrieť, či aspoň dodržal dress code a mal ponožky v sandáloch. Samozrejme s blížiacim sa vrcholom kopca si človek začne nahovárať, že hádam sa to už trošku znormalizuje. Ale kdeže. Kto chce ísť na Sitno, musí si to zaslúžiť. Priamo pod vrcholom Garmin ukazuje nádherných dvadsaťšesť percent. V každom prípade už vidím vrchol a tak odkladám zomieranie a plnou silou, rýchlosťou asi štyri kilometre za hodinu, bojujem meter po metri. Som hore. Pot zo mňa tečie prúdom. Hodím reč s dvoma bikermi, čo tam prišli na horských strojoch po nejakej lesnej ceste od Štiavnice. Možno by sa dalo aj tade, ale načo riskovať, keď môžem pekne letieť dolu po asfalte. Teta mi v rozhľadni dolieva vody do fliaš a aj kofolu zvládnem. Z druhého poschodia vežičky je pekný výhľad na celé okolie Banskej Štiavnice aj s popisom, čo človek vidí. Pofotím a vraciam sa k biku, aby som zbytočne nestuhol.
Pár metrov pod vysielačom ešte odbočujem k samotnému hradisku, ktoré sa nenachádza úplne na vrchole. Je to vlastne len pár kamenných múrikov okolo veľkej skaly a dve schodištia.
Vraciam sa späť na asfalt a púšťam sa dolu. Pod vrcholom sa nedá príliš rozbehnúť, je to tam samá zákruta a pobehujúce decká. V lese rýchlosť stúpa. Ani sa nenazdám a som dolu na hlavnej ceste. Prechádzam popri kaštieli vo Svätom Antone a smerujem do Banskej Štiavnice. Cesta síce mierne, ale stále stúpa. V Štiavnici už z toho vypadne slovo mierne a ja sa dostávam do môjho obľúbeného stavu, kedy si už kopec začnem užívať bez ohľadu na sklon. Vo výške kalvárie sa cesta stáča doľava. Hmmm, to predsa nie je správne. Zasa som zle odbočil! Rýchly zjazd späť k prvej odbočke a pomedzi domy na kruháč v meste. Poriadne si pozriem mapu, aby som už konečne išiel správne. Cez mesto sú to samé prudké stúpania nasledované rovnako prudkými zjazdmi. Na konci mesta odbočujem na Hodrušu.
Odtiaľto je to už stále iba po hlavnej rovno, ak už tu zablúdim, tak som deviant. Akurát robia novú cestu. Je voľná iba polovica vozovky, cez ktorú striedavo púšťajú autá z oboch smerov. Mňa robotník púšťa s podmienkou, že mám dať pozor na autá a držať sa pri kraji. Vrchol je pri Červenej studni. Prehodím zopár slov s cyklistami, ktorí prišli z opačného smeru. Opäť sa zapínam, lebo ma čaká dvadsať kilometrový zjazd až po Žarnovicu. Keby som kvalitu povrchu ohodnotil ako strašnú, asi by som ju celkom prechválil. Pri rýchlosti presahujúcej štyridsať kilometrov za hodinu mám oči vytreštené ako sova, aby som nevletel do jedného z mnohých výmoľov a neprerazil kolesá. Asi idem dosť rýchlo, keďže po Hodrušu-Hámre ma nepredbieha ani jedno auto. Zastavujem len na jednu fotku baní a ťahám dolu.
Škoda, že to čo mi na rýchlosti pridáva sklon, to mi uberá protivietor. Vchádzam do mojej cieľovej destinácie, ktorou je Žarnovica.
Na stanici chvíľu dumám, kde je vlastne vchod. Vytrhnem z letargie miestneho zamestnanca a pýtam si lístok do Bratislavy. Po krátkom boji s prístrojom na tlač lístkov sa mu podarí mi jeden vytlačiť. Pobavene sleduje ako chcem zaplatiť kartou. Čo by ešte mladý pán nechcel. Tu je stále doba kešu. Našťastie s tým vždy rátam a mám pripravených pár eur. Do odchodu vlaku mi ostáva ešte pol hodiny, tak sa ešte najem v prvom podniku na hlavnej ceste a spokojný si idem pospať v poloprázdnom vlaku cestou domov.
Všetky fotografie i reportáž: Juraj Ozimy, 2016
Vlakové spojenia v tomto článku nemusia byť aktuálne. Pri vyhľadávaní aktuálnych vlakových spojení prosím navštívte: www.zssk.sk.
